Historické pozadie a príchod minoritov do Radu
V časoch nedostatku katolíckeho duchovenstva na začiatku 17. storočia pozval šľachtic Štefan Pethö so svojím bratom Františkom (lelesským prepoštom) pôsobiť do Stropkova konventuálnych františkánov (minoritov) z Poľska. V roku 1617 vznikol v Stropkove ich prvý kláštor, ktorý bol už o rok neskôr vyplienený a vážne poškodený ozbrojencami Gabriela Betlena. Rehoľníci boli z kláštora vyhnaní a vrátili sa doň až po štyroch rokoch. Pastoračne pôsobili medzi katolíckym obyvateľstvom v Stropkove a v jeho širšom okolí.
V roku 1622 založil pápež Gregor XV. kongregáciu Propaganda Fide (Kongregácia pre šírenie viery, dnes Dikastérium pre evanjelizáciu). Kongregácia začala vysielať apoštolských misionárov do pohanských krajín a krajín poznačených reformáciou. Medzi prvých apoštolských misionárov vyslaných do Uhorska patrili minoriti, jezuiti a pavlíni. Ich úlohou bolo obnoviť katolícku vieru tam, kde obyvateľstvo hromadne prijalo myšlienky reformácie.
Katolícki kňazi boli na našom území vystavení permanentnému nebezpečenstvu smrti. Zahraniční misionári žili v náročných podmienkach a v trojjazyčnom uhorskom kráľovstve čelili ťažkej jazykovej bariére. Rímska kongregácia im poskytla mnoho kompetencií a špeciálnych privilégií ako aj patričnú mieru autonómie od domácej cirkevnej hierarchie, preto misionári neboli vždy prijímaní vľúdne ani medzi vlastným klérom. V tejto situácii mnohí misionári vstupovali do služieb uhorských aristokratov a ich rodín. To im zabezpečilo existenciálnu istotu a možnosť ovplyvňovať aspoň regionálnu politickú situáciu. Medzi misionármi sa však našli aj takí, ktorí chceli postaviť dielo rekatolizácie Uhorska na zdravom rehoľnom živote kláštorných komunít a na formácii novej generácie vzdelaných a zbožných kňazov.
Jedným z podporovateľov takejto myšlienky minoritskej misie bol aj šľachtic Juraj Melith so svojím bratom Petrom. V roku 1634 prišiel do Uhorska páter Pietro Vallonica, ktorý vstúpil do ich služieb. V túžbe evanjelizovať medzi bežnými ľuďmi sa naučil maďarský jazyk a podnikal misijné cesty. Často sa zdržiaval v dome pána Juraja Melitha v medzibodrožskej obci Rad na Zemplíne. Misia pátria Pietra čoskoro začala prinášať úrodu. V radskom dome sa ubytoval a zriadil tam malú kaplnku. Keďže šľachtic už dlhšie plánoval zriadenie kláštora niekde v povodí rieky Tice, rozhodol sa svoju radskú usadlosť spolu so statkami darovať reholi na tento účel.
Gróf Štefan Ňári a jeho konverzia
V roku 1636 prišiel do Radu ďalší z talianskych minoritov, páter Pietro Cima da Conegliano, ktorý sa taktiež vedel dorozumieť po maďarsky a po rumunsky. Z Poľska prišiel do Radu pôsobiť páter Chryzostom Kľus a v komunite bol už v roku 1637 aj ďalší brat, ktorého totožnosť nepoznáme.
V neďalekom mestečku Kisvárda sídlil gróf Štefan Nyáry, ktorý bol kedysi militantným kalvínom a zadržiaval minoritom ich majetky vo Vranove. V tom čase bol už kovertovaným katolíkom a minoritov štedro podporoval. K majetkom grófa Nyáryho patrila aj obec Kisrozvágy [kišrozváď], v ktorej žil vtedy 16-ročný Eliáš Iglódy, dobre vychovaný mladý muž zo zámožnej kalvínskej rodiny.
Obrátenie mladého Iglódyho a vstup do rehole
Eliáš Iglódy spoznal apoštolských misionárov a začal ich vyhľadávať a diskutovať s nimi o náboženských otázkach. Podporovaný grófom Nyárym sa napokon taktiež odhodlal ku konverzii na katolícku vieru. Opustil rodný dom i všetko, čo mal a odišiel pracovať ako sluha na nyáriovské panstvo v Kisvárde. Svojou vierou a duchovným životom sa tam stal dobrým príkladom pre všetkých ostatných obyvateľov zámku.
Grófa a jeho rodinu navštevovali misionári z Radu, ktorí tu Eliáša ešte lepšie spoznali. Po čase sa chlapec rozhodol vstúpiť do ich rehole. Vyhľadal pátra Pietra Vallonicu a poprosil ho o prijatie do noviciátu. Páter Pietro ho predstavil provinciálovi Giovannimu Battistovi Fiorentinovi, ktorý Eliáša prijal a na Veľkú noc v roku 1639 ho obliekol do rehoľného rúcha v kláštore v Rade, kde mu dal rehoľné meno Štefan.
Komunita bratov nebola bohatá, delili sa o všetko, čo mali, dokonca aj o obuv a šatstvo. Kláštor nemal žiadne majetky a nachádzal sa v úplne kalvínskej dedine. Kvôli smrti grófa Melitha a následným sporom s jeho príbuznými, stratili rehoľníci istotu strechy nad hlavou. Stali sa obeťami vydierania a krádeží. Prosbu o pomoc predniesli aj uhorskému palatínovi, ten si však nechcel urobiť nepriateľov. Navrhol bratom aby sa s Melithovcami dohodli na finančnom odškodnení a usadili sa na inom mieste. Zakázal tiež rehoľníkom misijne pôsobiť. Toto rozhodnutie vrhlo komunitu do ešte väčšej biedy. Napriek neutešenej situácii spoločenstvo rástlo a malo štyroch novicov.
Rehoľný život
Mladý novic Štefan sa z prijatia do rehole veľmi radoval. Svedectvá jeho spoločníkov hovoria, že horlil veľkou láskou k Bohu i ľuďom. Jeho vnútorný život s Bohom sa odrážal v množstve modlitieb, pôstov a sebazaprení. Vášeň a silu, s akou v kláštore i pri žobraní po domoch ohlasoval katolícku vieru, prirovnávali jeho talianski spolubratia k sicílskemu vulkánu Etna. Pre svoj pôvod a znalosť miestnych pomerov (jeho rodná obec bola blízko kláštora) bol pre rehoľnú komunitu veľkým požehnaním. Provinciál o ňom napísal:
„Štefan bratom slúžil v duchu pokory a lásky. Neustále a s ochotou vykonával všetky duchovné cvičenia. Pre svoje znalosti maďarského jazyka bol najvhodnejším na chodenie krajom a žobranie. Pritom bol mimoriadne nábožný a pre každého z rehoľníkov bol veľmi dobrým príkladom.“
18-ročný rehoľník dokonca povzbudzoval starších pátrov k častejšiemu kázaniu a ohlasovaniu, pretože na vlastne koži zakúsil, aké je potrebné katolícku vieru poznať a rozumieť jej. Sám vybiehal ako pobláznený láskou a zvolával dedinčanov do kláštora, aby aj oni mohli počuť životodarné Božie slovo. Netušil, že jeho príbeh v reholi minoritov bude napokon trvať len šesť mesiacov.
Násilné prepadnutie a smrť
V nedeľu 6. novembra 1639 ho gvardián Chryzostom Kľus poslal pre milodary k pani Lóňajovej do jeho rodnej obce. Novic cestoval na koni. Okolo tretej hodiny popoludní ho za dedinou Malý Horeš prepadli dvaja muži, Štefan Fesset a Michal Cose, ktorí ho poznali od detstva. Strhli ho z koňa, priviazali o strom a presviedčali ho, aby opustil rehoľu a vrátil sa s nimi domov ku kalvínskej rodine. Keď to odmietal, snažili sa ho donútiť násilím.
Jeden z nich mu tureckou šabľou zasadil úder do hlavy. Štefan útočníkov presviedčal, aby ho nechali, pretože nikdy nezmení svoju vieru. Nato mu druhý roztrhal ruženec a takisto sekol šabľou do lebky. Rana na hlave mala tvar kríža. Mladík začal šepkať:
„Ježiš a Mária, pomôžte mi.“
Pritom prosil útočníkov, aby ho nechali modliť sa. Tí, keď videli, že novic po týchto ranách ešte stále žije, sa ešte viac rozzúrili, až mu jeden z mužov, Michal, nožom prerezal hrtan.
Vrahovia telo ukryli pri rieke Bodrog, koňa si však nechali a usilovali sa ho predať. Ľudia spoznali, že zviera patrí kláštoru v Rade, vďaka čomu boli vrahovia rýchlo prezradení, zatknutí a po priznaní odsúdení na trest smrti.
Telo brata Štefana pochoval sedmohradský biskup Štefan Šimandy. Ten chlapca poznal už počas jeho života. Hneď po prijatí správy o jeho zavraždení ho vyhlásil za mučeníka pre vieru a s veľkými poctami ho pochoval do krypty kanonikov v kaplnke sv. Ondreja na Cintoríne Svätého Kríža v Lelese.
Mučeník bol po krátkom čase slávnostne prenesený do kláštornej kaplnky v Rade. Rehoľné archívy prezrádzajú, že už v tom čase požíval povesť svätosti a veriaci si vyprosovali milosti na jeho príhovor. Príbeh brata Štefana sa zakrátko stal známym medzi františkánmi po celom svete. Jeho mučeníctvo sa v rehoľnej literatúre vždy spájalo s prvým ovocím apoštolských misií rehole minoritov v Uhorsku.
Zhromažďovanie prvotných svedectiev
Nový provinciálny minister Giovanni Battista Astori pricestoval z Talianska až niekoľko týždňov po pohrebe. Ihneď dôkladne prešetril celú situáciu a výsledky spísal do správy, ktorú odoslal Svätej stolici. Na generálnom zhromaždení kongregácie Propaganda Fide sa táto správa čítala nielen prítomným kardinálom, ale aj pápežovi Urbanovi VIII. Ten správu prikázal uchovať v archíve kongregácie. Vďaka nej dnes poznáme podrobné okolnosti Štefanovho umučenia.
Páter Pietro Vallenica sa v tom čase nachádzal v rodnom dome v Sant’Angelo v Taliansku. V nedávnom liste pre sekretára kongregácie spomínal prijatie štyroch mladíkov do konventu v Rade, no o tragických udalostiach zo Zemplína nič nevedel. Začiatkom roku 1640 sa však o Štefanovej smrti dozvedel a napísal pre kongregáciu ďalší list, v ktorom svedčí o Štefanovom šľachtickom pôvode, o tom, ako ho spoznal a tiež píše o okolnostiach jeho mučeníckej smrti:
„Považujem ho za mučeníka, pretože viem o jeho dobrom živote.“
Odchod minoritov do Brehova
Náboženské nepokoje však pretrvávali. Počas stavovských povstaní bol konvent v Rade viackrát vyrabovaný a zničený, pričom o život prišlo niekoľko ďalších rehoľníkov. Uhorskí minoriti sa však napriek ťažkej situácii v krajine snažili naďalej pôsobiť na Zemplíne, predovšetkým kvôli hrobom svojich mučeníkov, ktoré nechceli opustiť. Mučeníci sa pre rehoľníkov stali povzbudením i príkladom, aby v nebezpečných podmienkach naďalej slúžili ohlasovaním medzi ľudom. Niekedy po roku 1711 dokonca začali zhromažďovať od miestneho ľudu svedectvá o ich smrti.
V roku 1767 sa minoriti definítvne presťahovali na druhý breh Ondavy do nového kláštora v Brehove, no o zvyšky konventu a kostolík v Rade sa naďalej starali až do začiatku 19. storočia, kedy farnosť prebral diecézny kňaz.
Nález Štefanových pozostatkov
Príbeh Štefana Iglódyho fascinuje o to viac, že okolnosti nájdenia jeho pozostatkov sú pomerne nečakané. Veriaci v Rade uchovali až do súčasnosti tradíciu, že v obci bol kedysi kláštor. Vedelo sa aj o jeho pohnutých osudoch. Málokto však tušil, že sa v bezprostrednej blízkosti farskej budovy objaví pôvodná kláštorná kaplnka s hrobmi mučeníkov.
V prvej polovici dvadsiateho storočia sa farár v Rade Béla Petrík pokúsil zakresliť približnú polohu kláštorného kostolíka, vybudovaného vedľa farskej budovy, ktorá stojí na základoch dávneho minoritského konventu, pochádzajúceho zo zemianskeho domu Juraja Melitha. Na rozsiahle odkrývanie zaniknutého kostola sa ale z rozličných dôvodov neodhodlal.
V roku 1998 prišiel na radskú faru kňaz Roland Böör a začal sa venovať rekonštrukcii kostola i farskej budovy. Počas vymeriavacích prác boli odkryté časti historickej kláštornej kaplnky a spolu so zvyškami múrov sa našli aj hroby s pozostatkami 14-tich osôb. Farár v spolupráci s odborníkmi podnikol výskum, v ktorom sa odhalilo, že viaceré nájdené osoby pochované v kostolíku nesú známky násilnej smrti.
Štefanov príbeh bol po celý čas známy. V posledných rokoch sme sa však vďaka archívnym výskumom dozvedeli o jeho živote mnohé podrobnosti. Tieto výskumy pomohli identifikovať aj jeho pozostatky nájdené pred oltárom uprostred zaniknutej kláštornej kaplnky. Štefan mal na pravej ruke strieborný prsteň a v dlani kovové srdiečko s krížikom, na ktorom bol vyrytý citát z biblickej knihy Veľpieseň: „Ja spím, ale moje srdce bdie!“ (Pies 5,2)
V súčasnosti sú jeho relikvie uložené na fare v Rade, kde za mladým mučeníkom putuje stále viac ľudí.
